Imagine-Harry
Dážď.Slza.Smútok.Tak by sa dali zhodnotiť moje pocity. Prázdno.Búrka.Temnota. Mám ochromené zmysly... Sedím pred oblokom, zvieram fotku môjho otca a pomaly a tíško vzlykám,vzlykám tak ticho že ani nepočujem vlastný dych.Dýcham vôbec?...Pľúca mi zviazal smútok a z môjho srdca vysal všetok kyslík,život,úsmev na mojej tvári stratil čaro... Pretrhli sa mračná... Kvapky vody jesenného dažďa so žblnkotom kropia sklo obloka...Slzy zase máčajú moje líca a vlažia fotku môjho....hrdinu...priateľa...OTCA!Ach ako ho len potrebujem! Viečka mi pomaly klesajú a ja upadám do spánku, do kómy žiaľu, do klbka mojich snov a nočných morí... jediné útočisko, ktoré mi nemôže nikto zničiť a odkryť moje tajomstvá a pocity... moja myseľ. Som zmätená! V mojej duši práve prebieha súboj mojich myšlienok a pocitov... No v mojej hlave práve víri jedna obrovská otázka: Čo ďalej?... Z opantania ma prebral plač, vzlyky a nadávky mojej mami... Je to silná žena, ale stratiť milovaného a tváriť sa pokojne a odvážne v nej vyvoláva veľa zvláštnych pocitov ...aj v mne!... Vedela som že potrebjem práve teraz len jediného človeka ... Harryho! Rozmazanými očami ktoré mi zatienili slzy a rozmočená linka som hľadala jeho číslo. Na displej mi spadla mútna slza. Zvonilo. ,,Harry, počúvam", ozvalo sa z reproduktora. Jeho hlas ma naplnil istotou.,, A...ahoj", vypadlo zo mňa spolu aj so vzlykmi, ,,Harry, mohol by si prosím ťa prísť. Ja to už dlhšie nevydržím!",,Em, to si ty? Jasné hneď prídem." Zložil. Konečne som bola trocha pokojnešia. Že sa o mňa konečne niekto postará. Že mi niekto utrie slzy. Pri Harrymu takéto situácie zvládam. Zvláda on mňa. Jeho teplo ma ukľudňuje, jeho bozky ma napĺňajú životom, v jeho dlaniach sa cítim ako v klbu útechy. A jeho oči! Sú také vľúdne a pokojné. Pri ňom ma zaplavia neskutočné pocity. Zazvonil zvonček. Stál tam. Moja opora a môj superhrdina! ,,Harry!" Hodila som samu okolo krku.,, Som taka rada že si pri mne! Prosím obíjmi ma! Potrebujem ťa! Ani nevieš ako veľmi." Privinul si ma k sebe a pobozkal ma. Potom sa pozel jeho krásnymi očami do mojich. Namiesto hlúpych a zbytočných otázok typu: čo sa stalo, deje sa niečo atd ma ukľudňoval vojím teplom. Bol taký empatický!Stále ma držal v objatí.
-
Konečne som sa zmohla na svolá: ,, Harry! Môj otec... on ..." namiesto slov som stále vzlykala.Pochopil to. To posledné čo som chcela bolo vysvetľovať to. Veď ja sama tomu nechápem.
-
,,Som taká...prázdna a sama. Čo je vlastne zmyslom môjho života? Moje oči boli ako kanály po búrke.,, To bude dobré, všetky rany sa zahoja! Máš ešte mňa a naveky mať budeš. Nikdy ťa neopustím!" prehlásil. ,, Pre toto ťa milujem!"
Ďalšia slza pristála na jeho dlani. Utrel mi líce a zvyšok večera sme strávili schúlení v našom teplom klbku lásky...
*Simonka*