Imagine-Niall
Bolo to slnečný, letný deň, keď som sa vydala na rannú prechádzku. Moja prvá prechádzka v Mullingare. Prišla som sem navštíviť môjho otca, ktorý ma vždy prekvapil niečim originálnym. Keďže som zaťažená na skateboardoch, inak som ani nešla než na skate. Pár minút som blúdila po pokojnej ulici Beach Street12, no narazila som na jazero. Prekrásne jazero! Riasy nadne jazera česali vlny striebristej vody pričom ju dekorovali pestré listy stromov. Úskym chodníkom som som sa zniesla k brehu. Sadla som si na dosku skateboardu, zavrela oči a nechala sa ovievať teplým vánkom vetra. Po chvíli som ucítila jemnú slzu vody na mojim líci. Pomaly som otvorila viečka nebo ktoré predtým jesne modro svietilo sa teraz zahalilo do sivých mrakov. No skrášľoval ho lúč svetla. Začalo pršať. Dokonale som si vychtnávala tú nádhernú symfóniu žblnkotu vody. Pri jazre nik nebol okrem nenápadnej osoby ktorá v rukách zvierala gitaru. Bol to chlapec. Blondiak. Jeho hudba bola očarujúca. Ako to že som si ho všimla až teraz? Zrazu na mňa vrhol pohľad a hladil ma jeho hlbokými modrými očami. Ten súlad jeho hudby a jeho očí doplňovaj jho neskutočne krásny úsmev. Odrhrnula som si neposlušný prameň mojich vlasov a zbadala že sa blíži ku mne. Srdce mi búšilo až tak že sa mi zastavil dych. Stál pri mne. Teplo jeho dlaní som cítila úplne všade. Zrazu zaštebotal jeho nežným hlasom:,, Sa čau.Som Naill.Nejdeš sa skryť pred tým lejakom?"Tieto jeho slová som si zapamätala navždy. Boli to totiž prvé slová na začiatku našeho krásneho vzťahu.Nad nami sa objavila krásna dúha.Nevedela som koľko bije. Stála som tam ako priklincovaná dobré 3 minúty. S otvorenými ústami a opantaná vôňou jeho vlasov som tam len tak sedela, v úžase. Onemela som. Ochromil mi zmysly. Zo sna ma prebudila jeho 2 otázka: ,,Som špinavý ?" Bolo mi jasné že zbadal ako na neho celý čas pozerám. Začala som koktať : ,,Čo?Nie pre...prepáč...ja...len...kde...Usmial sa na mňa:,,Pekný skate. Naučíš ma jazdiť?"Na čele sa mi zjavili slzy studeného potu. Aspoň si myslím že to bol pot ak nie kvapky dažďa. Rýchlo som niečo zabila:,,Ty hráš na gitare?"Zase sa usmial. Tentokrát mu úsmev trocha padol:,, Pokúšam sa. Zahrám ti nejakú uspávanku. Ale skôr v nejakej kaviarni."Jemne ma chytil za ruku a ťahal do najbližšej kaviarne. Zvyšok dňa sme sa smiali. Bola to jedna nádherná rozprávka. A naozaj dlhá. Škoda že každá rozprávka má koniec. No tento bol naozaj šťastný...
*Simonka*