Liam 4.časť
Po dlhej dobe časť Liama,dúfam že sa bude páčiť!!
Ale aj tak som vedela, že je zle ale nechcela som to nikomu vravieť. Po pár mesiac som sa zobudila na to, že mi niekto hádže grudy do okna. Pozrela som sa von oknom a zbadala som Liama. Nemohla som tomu uveriť, že sa na mňa nevykašľal a myslel na mňa aj v tom najhoršiom. To ma najviac prekvapilo a srdce som mala na správnom mieste aj keď pár drobných úlomkov z neho odpadlo. Pretože to čo sa stalo mi najviac pripomenul Liam, keď som ho zas zbadala pod oknom. Otvorila som balkónové dvere a spýtala som sa ho:,,Čo tu robíš??”
,,Konečne si otvorila, kde máš mobil??Prečo nedvíhaš??Prečo si mi nedala vedieť, že aspoň žiješ??”
,,Prepáč, ale ja som nemala chuť sa s niekým rozprávať o tom čo sa stalo, nemala som chuť niekoho vidieť a nič podobné. Ja ti to vysvetlím, ale určite nie takto cez okno.”
,,Dobre, môžeme sa ísť prejsť a porozprávať sa o tom čo sa stalo.”
,,Fajn, ja ti zavolám keď budem.”
Nevedela som čo prvej robiť.Či sa hodiť do postele a byť si hlavu alebo sa ísť obliekať. Vybrala som si lepšiu variantu a šla sa najesť. Lebo som mrela hladom ako nikdy pred tým. Porozprávala som sa z rodičmi po dlhom mesiaci, ale nenabrala som odvahu im to povedať. Sama som nevedela či som alebo nie som. Bála som sa ako dopadne stretnutie s Liamom. Aby som ten strach zahodila za hlavu šla som sa radšej obliekať. Hodila som sa seba čo som ako prvé našla. Tak že rifle, tričko mikina. Vybrala som si kapry, trocha som sa umyla hlavne zuby, ktoré boli trochu zažltnuté, lebo som nemala si ich chuť umávať. Keď som už bola som si obliekla bundu, dala som si šál, rukavice a čižmy. Zobrala mobil a volala Liamovi. Liam bol rád, že mu po takom dlhom čase volám aj keď som mu len povedala nek už ide z domu.Aj napriek tomu bol rád.Volala som mu keď som už bola v polke cesty, aby som zašla čo najbližšie k jeho domu sama. Chcela som si vyvetrať hlavu po tak dlhej dobe, čo som nebola von, ale som ležala v posteli plakala a bála sa. Vravela som si po ceste čo som všetko premeškala, kým som sa vyvaľovala. Tá krásna zasnežená príroda, večery s Liamom, prechádzky do nášho parku. No aj tak mi stále vrtálo v hlave ten moment. Nevedela som čo mám povedať Liamovi. On si určite myslí, že som si uribila test a ja nič. Nenabrala som odvahu na nič také. Bola som tak zamyslená, že som si nevšimla ani to že som prešla Liamov dom. Musela som sa vracať naspäť o jednu ulici na ktorej začiatku stál Liam a čakal ma opretý o plot. Ozvala som sa ako prvá, aby som nevyzerala ako blbec, že neviem kde už ani býva:
,,Ahoj, tak som sa zamyslela že som zašla trocha ďalej.”
,,Ani sa nečudujem že si zašla ďalej, keď si nebola von ani nepamätám.”,,Už si v poriadku??”
,,Áno, už som v celku v poriadku aj keď ešte je tu tá mala dušička v smútku.”
,,Prečo si sa mi neozvala a nedvíhala telefón a neodpísala??” ,,Neukázala si sa už dobrý mesiac,”
,,Prepáč, ale na mňa doľahlo to čo sa stalo, všetko s tým spoločné, keď som si spomenula že ak by to bola pravda, že ako to dopadne pre teba, pre mňa, pre naše rodiny a tvoja kariéra, moja škola no proste psychicky úplne na dne,”
,,Ale tak to sme mohli riešiť aj spolu a nie sa trápiť sama a dusiť to v sebe. Bál som sa o teba či sa ti niečo nestalo, či si si neublížila náhodou. Ani tvoji rodičia mi nič nechceli povedať. Nevedel som čo mám robiť,”
,,Ja som to mala na podobne, ale vieš keď si človek spomenie na to čo sa mu stalo tak mu nie je sto krát dobre.”
,,Ja viem, ale mohli sme to riešiť spolu a nie tak to sa spolu nebaviť ani nič o sebe nevedieť,”
,,Prepáč, ale ja som nemala vôbec sa chuť s tebou stretnúť, pretože by si mi to všetko pripomenul. A ja by som sa asi zrútila.”
,,Ja to chápem, ja sa na teba nehnevám, ale aspoň si mi mohla dať vedieť či si tehotná alebo nie.”
,,Ak ti mám pravdu povedať, tak ani ja sama neviem.”
Povedala som to po tichu so slzami v očiach.Vôbec som nevedela ako Liam zareaguje. Zrazu bolo ticho iba zvuk snehu bolo počuť, ako prenádherne padá na nás dvoch osamelých opretých o drevený plot.Stále bolo hrobové ticho, nevedela som či mám niečo povedať alebo čakať kým sa Liam spamätá. Pozerala som sa naňho či dýcha, hrudník sa mu dvíha, tak je dobre. Kým bolo to ticho som si uvedomila, že ako mi ten človek neuveriteľne chýbal, Tá krásna tvár, tie vlasy, oči, sladké ústočka J , to telo. Všetko mi tak neuveriteľne chýbalo aj napriek tomu čo bolo a už to nezmením. Z jednej stránky som bola rada, že som s ním ale z druhej strany som nevedela čo mi Liam povie na to čo som neurbila a mala som to spraviť. Po pár minútach ticha sa Liam pozrel do mojích očí a začal rozprávať:,,Neverím že si to neurobila. Mala to byť prvá vec na ktorú si mala myslieť a urobiť si ju. Teraz mi tak zovrelo srdce, že asi prasknem. Myslel som si, že je to uzavretá kapitola a dnes sa dozviem, ako to celé je.”
,,Tak dnes to ešte nebude.Nemohla som to urobiť, lebo by som sa bála odpovede.”
,,Ale raz to musíš urobiť, tak či tak.”
,,Ja viem, ale ešte stále som nedostala odvahu.”
,,Budeš ju musieť dostať,teraz alebo nikdy. Rozhodni sa,”
Videla som, že sa na mňa Liam hnevá a je nervózny s toho ako to dopadne.Váhala som či mám povedať áno alebo nie. Povedala som si raz to musím prísť, tak či tak. Ak to neurobím teraz, tak stratím milovaného človeka. To by bol pre mňa už fakt úplny koniec, pri ktorom by som sa zrútila ešte viac ako teraz.Zavrela som oči a povedala som ÁNO.
Liam ma zdrapil za ruku a šli sme do drogérie kúpiť tehotenský test.Vbehli sme tam a Liam zobral kopu rôznych tehotenských testov. Oči mi behali zprava do ľava , pretože Liam behal z jedného regálu do druhého a nakoniec do tretieho. Keď ich kúpil šli sme k nemu. Rýchlo och vybalil a povedal mi:,,Všetky vyskúšaj, uvidíme čo výjde.”
Ja som, tak urobila ako povedal. Všetky som obcikala a čakali sme na výsledok. Kým sme na to čakali, rozprávali sme sa o našich spoločných chvíľach. Liam zabíjal o sto šesť. Sme aj zabudli, že nejaký tehotenský test sme kúpili. Ja som zrazu vyhŕkla, tehotenské testy. Úplne sme na to zabudli. Obaja sme sa zdvihli z gauča, chytili sa za ruku, keď sme boli pred nimi tak sme najprv zavreli oči. Keď sme ich otvorili...