Odchod 1.časť
Na začiatok by som sa vám rada predstavila. Volám sa Amélia Chamberline čiže v skratke Mel. Mám 19 rokov a práve som dokončila strednú školu. Spolu s matkou (Sarah) a jej priateľom (Riley) bývam v centre Londýna.
„Amélia okamžite poď sem!“ počula som mamin zúrivý hlas. S matkou som nemala práve najlepší vzťah. Vlastne išlo o to že ma už od narodenia nenávidí. Nenávidela ma vlastne ešte predtým ako som sa vôbec narodila. Príčinou bolo že som nebola tak celkom plánované dieťa. Prespala sa totiž na nejakej party keď mala len 15 rokov. Takže celé detstvo som strávila pri svojich starých rodičoch. Tí však zomreli keď som mala 9 pri autonehode. Ich smrť ma veľmi zarmútila a navyše som teraz mala žiť s matkou úplne sama. Našťastie si našla priateľa ktorého som si veľmi obľúbila a ktorý sa o mňa na rozdiel od nej staral.
„Amélia!!!“ zvrieskla mama opäť zúrivo. Notebook ktorý som mala na kolenách som položila na posteľ vedľa seba a zamierila k dverám. Pomaly som zišla dolu po schodoch a pozrela sa na matku nechápavým pohľadom. „Čo to má byť?!“ kričala na mňa
s obálkou v ruke ktorou zúrivo rozhadzovala okolo seba. „Zobrali ma!“ zvýskla som nadšene a vytrhla jej obálku z ruky. „Nikam nepôjdeš!“. „Kto my v tom zabráni?!“, kričala som už aj ja. „Nebudem platiť vysokú decku ktoré som ani nechcela!“ zvrieskla, vytrhla mi obálku z ruky a predo mnou ju roztrhala. Tak toto prehnala, „Nenávidím ťa!“, zakričala som cez slzy a utekala naspäť do mojej izby. V náleve zúrivosti som zobrala veľký cestovný kufor a začala doň hádzať všetky moje veci. Zhodila som zo seba tepláky, obliekla si červené nohavice a rifľovú košeľu. Zdrapila som tašku s notebookom, kufor a bežala som dole scho
dmi ku vchodovým dverám. „Kam si myslíš že ideš?!“ naštvane skríkla matka. „Preč. Hocikde len ďaleko od teba!“ , nečakala som na jej odpoveď a tresla som za sebou dverami.
*Ina*
MEL